Štvrté pokračovanie kultovej série zachytáva obľúbenú hrdinku Paulu Semokovú počas piatich rokov štúdia na vysokej škole. Paule je spočiatku smutno za bývalými spolužiakmi, no mama ju ubezpečí, že vysoká škola jej zmení život takisto ako stredná. Bude mať pravdu? A budú to mať na svedomí noví spolužiaci alebo staré lásky, ktoré nehrdzavejú? A ako zamiešajú karty Lukášovi kamaráti z Anglicka, ktorí prídu na Slovensko? Toto všetko a ešte oveľa viac nájdete v Džínsovom denníku číslo štyri!

UKážka z knihy: Džínsový denník 4

Aspoňže máme tých prednášok máličko a celé dva dni voľna, bomba!!!

"Myslíš, že to bude stále takéto pohodové?" opýtala som sa s citeľne väčším entuziazmom.

"Mohlo by," usmiala sa. "Ale podľa toho, čo som pozerala, v ďalšom roku nám pribudnú povinné voliteľné a nejaké výberové predmety, aby sme dodržali počet kreditov."

"Aký počet kreditov?" nechápala som.

"Ty si včera nebola v aule?" pozerela na mňa ako na debila.

No, bola.

"Ani študijný poriadok si si neprelisovala?" pokračovala.

Bezva, už som za dementa. Nadýchla som sa a predsa len som sa ešte opýtala: "A čo tá skratka IÚAPP_ZS?"

Jana nadvihla obočie a zamumlala: "Prvý ročník Ústavu aplikovanej psychológie, zimný semester."

Viac na mňa nepozrela. Urobila som dojem.

"...z aplikovaných psychológií je klinická psychológia, ktorá sa zaoberá psychickou reguláciou správania z hľadiska choroby..."

Doc. Mgr. Dagmara Felisová, PhD. tuším ešte stále vymnúva druhy psychológie. Aspoňže povedala, že nám všetky potrebné materiály dodá, takže si nikto nepíšeme poznámky. Hádam nemá sklerózu. Trošku trafená asi je, rovnako ako bola svojím spôsobom Náherová, lebo keď sa začala hdoina, usmiala sa na nás ako slniečko a: "Vitajte, decká, aký je váš druhý deň na univerzite?  Už sa medzi sebou poznáte, či smútite za strednou školou? Pokúsim sa vám uľahčiť prvé dni v neznámomo prostredí a spoločne odstránime beriéry v zoznamovaní sa hrou. Hra je úžasný terapeutický prostriedok rozvíjajúci duševné procesy, takisto obohacuje citové prežívanie a odbúrava psychické napätie, napomáha koncentrácii a - dôležité pre nás - rozvíja nové sociálne vzťahy," ďalej sa naradostene usmievala, akoby nám oznamovala skvelú správu. "Takže, poprosím vás, všetci poďte sem ku mne dopredu," mávala na nás a veselo poskakovala.

Neochotne sme sa teda vybrali k nej a nervózne po sebe pokukávali. Je nás dvadsaťpäť. Keď si ma Lesia opovržlivo premerala a Šimon so Samom sa na mňa usmiali, odvrátila som pohľad.

"Budete chodiť v kruhu a v momente, keď tlesknem, nájdete si partnera, s ktorým si navzájom poviete mená a niečo navyše. Dlaň budete držať pri partnerovej, akoby ste sa naozaj dotýkali, a krúžiť okolo seba, kým znova netlesknem. Chápeme?

Začíname!" 

Skoro som odpadla. Toto sa robí na vysokej škole?

Kružili sme okolo seba, podaktorí sa tvárili, ako som sa ja cítila, a iní si to náramne užívali a chichotali sa.

Tlesk!

Ocitla som sa pri čiernovláske Anne, každá sme sa pozerali iným smerom.

Tlesk!

Špinavá blondína Kata, ktorá sa baví s Lesiou a tiež sa tvári, akoby mi z nosa trčali šušne. Pre istotu som si prešla rukou pod nosom, nič tam nebolo. Zato ďalšia parťáčka Mel, ktorá to videla, vyzerala, že je ohromne rada, že ma nemusí držať za ruky.

Tlesk!

"My sa poznáme," kývol mi Marek.

"Nnno... Ale neviem, skadiaľ si."

"Petržka. Ty?"

"Lamač. Podobáš sa na môjho spolužiaka zo strednej," povedala som, mysliac Gusta.

Mareka som tým vyhlásením zrejme nenadchla, lebo keď sa ozvalo tlesknutie, tváril sa, akoby som bola vzduch. A ja som zrazu nemala parťáka, keďže je nás nepárny počet a tentoraz to vyšlo na mňa. Rozmýšľala som, či mám krúžiť sama, alebo čo mám, doprdele, robiť, aby to vyzeralo čo najprirodzenejšie, keď sa ku mne dohrnula Felisová: "Nebojte sa, nikto nie je nikdy sám!" zvolala, na čo sa všetky pohľady otočili ku mne, akoby sa to dvotedy nikomu nestalo.

"No to nie je," ozval sa mi pru uchu čísi hlas a v rovnakom zlomku sekundy, v akom som sa k nemu otočila, mi došlo, že je to Šimon.  

"He?" vyhŕkla som perkvapene a inteligentne.

"Hehe. Ona to prežije,"mykol hlavou smerok k nejakej kočke, od ktorej utiekol ku mne.

"A ja?"

"To neviem, nepoznám ťa. Treba napraviť, nie?"

Nadhodila som: "Dôjde aj na to."

"Vážne?" rozžiaril sa.

"Sme spolužiaci na päť rokov, ak nás nevyhodia," upresnila som.

"A preto treba mať dobré vzťahy," naklonil hlavu, zadíval sa mi do očí tými svojimi modrými spod čiernej štice a zrazu ma chytil za ruky.

"Hej!" ušlo mi, keď sa so mnou zatočil.

"Výborne, to by sme mali!" ozvala sa Felisová, zatlieskala a postavila sa do prostriedku. Následne nás rozdelila do dvoch radov a každý sme mali ukázať na toho, s kým sme tancovali a čo sme sa dozvedeli. Zapamätala som si len Mareka a Šimona, pochopitešne, a Mel, ktorú som tak zhnusila, ibaže som jej meno skomolila na Nelu. Keby pohľady zabíjali, v triede by už bolo niekoľko potenciálnych vrahov mojej maličkosti.

Takto sme sa akože všetci prakticky pozoznamovali, potom nás poslala na miesta a spustila prednášku o rozdelení psychologických disciplín. Vedľa mňa sedí po ľavej ruke Jana, napravo Šimon s tými svojimi dvoma kamarátmi, Lesia je pred nami s tou blonďavou... Kata sa volá.

Začína ma bolieť hlava, chcelo by to buď tabletku, alebo silnú kávu...