„Ransom začínal vnímať aj inú, duchovnejšiu príčinu svojho narastajúceho nadšenia a ľahkosti srdca. Stále viac sa oslobodzoval spod vplyvu nočnej mory, ktorú v mysli moderného človeka vytvorila mytológia, kráčajúca v stopách modernej vedy. Aj on čítal o „medziplanetárnom priestore“ a niekde vzadu v mysli si celé roky nosil bezútešný obraz čiernej studenej prázdnoty, totálne mŕtvej tmy, ktorá oddeľovala svety. Predtým si vôbec neuvedomoval, ako veľmi ho takýto obraz vesmíru ovplyvňuje. Termín „medziplanetárny priestor“ sa mu teraz zdal ako rúhanie a vôbec nevystihoval tento nebeský oceán blaženosti, ktorým sa plavili. Už ho viac nemohol nazvať „mŕtvym“, keď cítil, ako mu každú minútu do tela prúdi život. A vlastne prečo by to malo byť inak? Veď z tohto oceánu povstali všetky svety a aj život na nich. Myslel si, že vesmír je pustý. Teraz videl, že je ako plodné lono, ktorého žiarivé potomstvo hľadí každú noc na Zem nespočetným množstvom očí… Nie: ‚medziplanetárny priestor‘ je úplne nesprávny výraz.”