Viete, na koho sa treba obrátiť, keď Južná Afrika koketuje s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá vlastne neexistuje? Našťastie sa do veci zaangažuje Nombeko Mayeki, mladá černošská slúžka, ktorú nečakané udalosti zavedú práve tam, kde sa to všetko zomelie.Nombeko sa narodila v chudobnom johannesburskom predmestí Soweto, najväčšom meste chatrčí a latrín v Juhoafrickej republike. Ako päťročná začala pracovať a štrnásťročná sa stala šéfkou latrínovej pobočky v sowetskom sektore B. Životaschopné dievča zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Osud ju zavial ďaleko od domova, najprv k neznesiteľnému, večne opitému inžinierovi, potom k dvom navlas rovnakým, a predsa úplne rozdielnym švédskym bratom, k trom Číňankám s pochybným úsudkom aj k stretnutiu s tajnými agentmi, významnými politikmi a prezidentmi. A ešte k jednému ťažkému trojmegatonovému výbušnému problému.V knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si Jonas Jonasson posvietil na rasizmus, diktátorstvo, fundamentalizmus, nekompromisnosť aj úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia ocenili už v jeho prvej celosvetovo úspešnej knihe Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.Analfabetka za ním v ničom nezaostáva – a na večné veky rúca mýtus o tom, že králi nepodrezávajú sliepky.

Zo švédskeho originálu Analfabeten som kunde räkna(Pirat Förlaget, Stockholm 2013) preložila Mária Bratová..

Ukážka z knihy: Analfabetka, ktorá nevedela počítať

Všetci čističi latrín v najväčšom meste chatrčí v Južnej Afrike sa vlastne narodili pod šťastnou hviezdou. Majú prácu aj strechu nad hlavou. Podľa štatistík však nemajú nijakú budúcnosť. Väčšina z nich zomiera priskoro na tuberkulózu, zápal pľúc, hnačky, drogy, alkohol alebo kombináciu toho všetkého. Iba ojedinelé exempláre sa dožijú päťdesiatky. Ako napríklad šéf jednej z prevádzok na odvoz fekálií v Sowete. No aj on bol zodratý a chorľavý. Už od rána sa napchával liekmi proti bolesti a zapíjal ich priveľkým množstvom piva. Pod vplyvom tejto zmesky si dovolil vybehnúť na zástupcu Johannesburských vodární a kanalizácií.

Ten neger si skrátka otvoril zobák. Zástupca nelenil a celú záležitosť ohlásil. Dostala sa na stôl samému najvyššiemu šéfovi v Johannesburgu, ktorý už nasledujúci deň pri raňajšej káve kolegom oznámil, že toho analfabeta v sektore B treba okamžite vymeniť.

Mimochodom, bolo to nezvyčajne príjemné posedenie pri kávičke. Dokonca sa k nej podávala torta, lebo v úrade zároveň vítali nového kolegu. Volal sa Piet du Toit, mal dvadsaťtri rokov a toto bolo jeho prvé zamestnanie po ukončení štúdií.

Samozrejme, sowetský problém hodili na krk práve jemu, lebo v Johannesburských vodárňach a kanalizáciách to tak chodilo. Najkratšie zamestnaným a nováčikom prideľovali analfabetov, aby sa zocelili aj niečo naučili.Nikto nevedel, či všetci čističi latrín v Sowete sú naozaj anal­fabeti, ale volali ich tak. Určite ani jeden z nich nechodil do školy. A všetci bývali v chatrčiach. Pravdupovediac, zamest­nanci úradu silne pochybovali, že čističi vôbec rozumejú, keď im niečo hovoria.

...

Piet du Toit sa cítil veľmi skleslo a nepríjemne. Toto mala byť jeho prvá návšteva u divochov. Jeho ocko, obchodník s umením, s ním pre istotu poslal osobného strážcu.

Dvadsaťtriročný začiatočník vstúpil do kancelárie latrínovej pobočky a ihneď vyjadril nespokojnosť s príšerným zápachom. Na druhej strane písacieho stola sedel tunajší šéf, ktorý mal do­stať výpoveď. Vedľa neho sedela sekretárka, vlastne dievča, ktoré na počudovanie pokojne otvorilo ústa a vysvetlilo mu, že hovno má jednu nepríjemnú vlastnosť - smrdí.

Piet du Toit na okamih pripustil, že dievča žartovalo, hoci to by predsa len bolo čosi nepredstaviteľné a neuveriteľné.

Radšej to pustil z hlavy a latrínovému šéfovi oznámil, že pod­ľa rozhodnutia vrchnosti prišiel o prácu, ale mohol by dostať tri mesačné platy, keby do budúceho týždňa navrhol rovnaký počet kandidátov na práve uvoľnené miesto.

-                 Mohol by som tu zostať ako obyčajný čistič latrín, aby som si nejako zarobil? - spýtal sa odchádzajúci šéf.

-                 Nie, rozhodne nie, - odvetil Piet du Toit.

Referent du Toit a jeho osobný strážca sa do Soweta vrátili presne o týždeň. Prepustený šéf sedel za svojím stolom a čakal, aby splnil poslednú úlohu. Vedľa neho postávalo to isté dievča ako minule.

-                 Kde sú traja kandidáti? - spýtal sa referent.

Odchádzajúci šéf vyjadril ľútosť, že dvaja z nich sa sem ne­mohli dostaviť. Jednému totiž včera večer pri bitke podrezali krk. A kde je kandidát číslo dva, to ani len netuší. No je celkom možné, že zasa do toho vletel.

Piet du Toit radšej ani nechcel vedieť, do čoho vletel druhý kan­didát. Chcel iba jedno - čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť.

-                 A kto je vaším tretím kandidátom? - spýtal sa podráždene.