Babka Johanka s deväťročným vnukom Sveťom riešia všetky otázky života, ktorými obaja žijú. Súčasný svet sa stretáva s čriepkami spomienok na vojnu, ako ju kedysi zažila babka ako dievčatko. Prozaický text žurnalistky a spisovateľky Jany Šimulčíkovej dopĺňajú dobové fotografie. Historik Jozef Bystrický prináša udalosti, fakty a pravdy o II. svetovej vojne tak, aby zaujali staršie deti a zaplnili medzeru o dobe, o ktorej treba hovoriť, písať i čítať.

Ukážka z knihy:

„Ja mám, babka, pre teba aj lepšie otázky."

„Aké?“ pýta sa babka trochu mrzuto, keď chlapec znovu berie do rúk mikrofón.

„Tak napríklad... prečo si Johanka? Nepoznám nikoho, kto sa tak volá."

„Ach tak,“babka si vydýchne. To vnukovi môže porozprávať. Ani magnetofón jej už neprekáža.

„Pôvodne som mala byť Eva, "odpovedá na Svetovú otázku. „Dnes to nie je módne meno. Máte vôbec v triede nejakú Evičku?" Sveŕo pokrúti hlavou. „Ani jednu."

„No vidíš, a my sme ich v našej tnede mali tri alebo aj štyri. Keď som sa mala narodiť, Evičiek vraj bolo ako maku. Rodičia sa nevedeli dohodnúť na mene, a preto z klobúka s lístočkami, na ktoré napísali také mená ako Sidónia, Ambrózia alebo Hildegarda, vytiahli johanu. Slávna Johanka z Arcu, ktorú volali Panna Orleánska, viedla do víťazných bitiek celé francúzske kráľovské vojsko... A, žiaľ," povie s ľútosťou, „ked nakoniec tú vojnu prehrala, upálili ju ako bosorku."

„Upálili?" ožije Sveťo. „Tak, ako Janko a Marienka strčili do pece ježibabu, čo ich chcela upiecť a zjesť?"

Babka mu nemôže odpovedať, lebo sa rozkašľala od smiechu a rýchlo si zakrýva ústa. Spomenula si, ako sa malá johanka chodievala ráno zohriať do postele k svojmu tatinkovi. Rozprával jej rozprávky a aj o ježibabe z Medovníkovej chalúpky.

„To o mladej Johanke z Arcu nie je rozprávka, a hoci aj ona mala nadprirodzené schopnosti, bola to skutočná historická osobnosť... Neskôr ju vyhlásili za svätú a dodnes je patrónkou Francúzska.“

„Máš teda, babka, naozaj slávne meno," povie Sveťo s uznaním.

„Ale strýko Edo, taký posmeškár, ma volal Johana s dlouhejma nohama. Hovoril, že mám nohy dlhé až po zem a kúsok ešte zahnuté."

„Kto bol strýko Edo? Ten, čo bojoval v prvej svetovej vojne?" spomenie si Sveťo.

„Áno, bol to brat môjho otca. Pán profesor... A keď som bola ešte len bábätko, strýko Edo našu rodinu zavolal z Prahy do Bratislavy. Potreboval do stavebnej firmy, ktorú založil, inžiniera... A hoci môj otec nebol stavebný, ale chemický inžinier, šéfovať vedel dobre. “

„Z Prahy? Ty si bola Češka?" pre prekvapeného Sveta je to novinka.