Keď vás minulosť dobehne a pravda vysmeje, je čas vziať osud do vlastných rúk 

Olívia, úspešná právnička, pracuje ako dobrovoľníčka v krízovom centre pre mladistvé matky. Ani jej mladosť však nebola práve jednoduchá. Ako osamelá matka sa musela vyrovnať so smrťou mamy, s chudobou, s tyranským otčimom.

V jej živote sa teraz zdá všetko v poriadku, kým ju jedného dňa nevystraší nezvyčajný telefonát. Kto je tajomná žena, ktorá ju prosí o pomoc? Okrem tejto záhady rieši Olívia aj svoje citové vzplanutie k otcovi jednej z klientok centra či zložité vzťahy s priateľmi. Minulosť ju však stále máta a neostáva jej iné, než prestať čakať, že sa veci vyriešia samy.

Ukážka z knihy: 

Telefón na stole sa rozozvučal. Strhla sa.

„Prosím?“ ozvala sa unaveným hlasom. Ticho.

„Haló?“ Znova ticho. Zreteľne počula, ako na druhej strane niekto prerývane dýcha. Čo je toto za hlúpy žart?

„Je tam niekto?“ spýtala sa do tretice.

„Olívia?“ ozval sa konečne neznámy ženský hlas. Znel akosi priškrtene. „Olívia Milerová?“

„Áno, to som ja.“

„Musíte mi pomôcť,“ šepkala žena, akoby sa bála, že ju niekto začuje.

„Dobre,“ prikývla, aj keď vôbec netušila, o čo ide. „Rada vám pomôžem, ale...“ nedokončila. Na druhom konci začula buchnúť dvere.

„Čo tam, doriti, robíš?! S kým to telefonuješ?!“ zreval nejaký chlap a vzápätí sa spojenie prerušilo.

„Haló,“ skúšala znova a znova, no zo slúchadla sa už ozývalo iba známe pípanie signalizujúce, že spojenie bolo prerušené. Nechápavo hľadela na staromódny aparát. Čo to malo znamenať? Kto bola tá žena? A o akej pomoci to vravela? Jej hlas znel vystrašene, ako keby jej naozaj hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Zmocnila sa jej nervozita.

„Dokelu,“ povzdychla si. Neznášala, keď nevedela, na čom je. Záhady, tajomstvá a podobné veci, to nebolo nič pre ňu. Odjakživa mala rada vo veciach poriadok. Prstami nepokojne bubnovala po stole a pohľadom hypnotizovala telefón. Želala si, aby znova zazvonil. Chcela sa dozvedieť viac. Chcela vedieť, o čo tu ide. Odkiaľ poznala jej meno a číslo do centra?!

„Dobrý deň,“ nesmelý hlas prerušil jej pochmúrne myšlienky.

„Timea!“ vykríkla prekvapene, keď vo dverách zbadala známu tvár. „Kde sa tu berieš?“

Dievča s krátkymi vlasmi a s pehavým nosom nervózne prešľapovalo z nohy na nohu, akoby zvažovalo, či prísť sem bol naozaj dobrý nápad. V očiach sa mu zračil zmätok.

„Tak poď dnu, nech mi sem nepúšťaš zimu,“ pokúsila sa zavtipkovať. Aj Timea sa pousmiala. Toto miesto poznala pridobre, vedela, že v pracovni je takmer rovnako chladno ako na chodbe. Opatrne za sebou zatvorila dvere. Všetko, čo robila, bolo akési opatrné. Akoby sa neustále bála, že ju niekto pozoruje. Stačí jediný neopatrný pohyb a ona bude musieť znova znášať následky svojho nerozvážneho správania.

„Čo sa ti, preboha, stalo?“ vykríkla Olívia, keď sa konečne usadila oproti nej. Cez krátku ofinu jej presvital krvavý škrabanec a pod okom svietil tmavý monokel. 

„Nič. Ja... spadla som na schodoch...“ habkala dievčina nesúvisle a uhýbala pohľadom. Bolo evidentné, že klame.