Autor sa čitateľa snaží presvedčiť o niekoľkých vzájomne súvisiacich veciach: o tom, že v demokratickej forme vlády, akú má i Slovenská republika, ústavodarca nie je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu a môže na ne normotvorne reagovať; že najvyššou zverenou mocou v demokratickom právnom štáte smie disponovať len orgán, ktorého moc sa bezprostredne opiera o súhlas občanov a potrebu jeho pravidelnej obnovy; že skutočným problémom postavenia ústavodarcu v slovenskom ústavnom systéme nie je rozsah jeho normotvornej pôsobnosti, ale to, s akou ľahkosťou ju smie realizovať; či o tom, že rešpekt k rozhodnutiam väčšiny občanov je rešpektom k slobode každého jedného z nich a že morálne opodstatnenou je povinnosť poslušnosti iba voči takému štátu, ktorý každému umožňuje rovnaký podiel účasti na procese tvorby verejnomocenskej vôle a výsledkom tejto účasti priznáva rovnaké účinky.