Autor Jonas Jonasson, celým menom Pär-Ola Jonas Jonasson, je švédsky spisovateľ a novinár, ktorý nám prináša knihu Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.  Je to zatiaľ jeho jediný román, taktiež debut,  ktorý vydal v roku 2009. V roku 2010 sa stal najpredávanejšou knihou vo Švédsku, v roku 2011 najpredávanejším románom vo Švédsku a do marca 2013 sa po celom svete predalo vyše päť miliónov výtlačkov.  V novembri 2010 sa dokonca švédsky režisér Felix Herngren rozhodol,  že na motívy tejto knihy, natočí film.  Film podľa románu Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, bude film s najväčším rozpočtom švédskej kinematografie.

Na Slovensko sa kniha od spisovateľa Jonas Jonassona dostáva do predaja práve v týchto dňoch.  Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, pôvodným názvom Hundraåringen som klev ut genom fönstret och försvann je príbeh o starom mužovi Allanovi Karlssonovi a jeho dobrodružnom výlete po Švédsku.  Človek by povedal, že mal mať dostatok odvahy na to, aby svoje plány povedal okoliu. On však o veciach nikdy dlho nepremýšľal a bol to muž činu. Len ho niečo napadlo, nečakal kým sa mu to v hlave uleží a už vstával, otvoril okno na svojej izbe na prízemí v domove dôchodcov v sörmländskom Malmköpingu – prekročil parapet a stúpil rovno do záhonu kvetov.  Na prekvapenie mu to vyšlo, ako mladému stredoškolákovi, ako keby dnes vôbec nedovŕšil sto rokov.  V spoločenskej miestnosti boli prípravy na jeho oslavu už v plnom prúde, o hodinu to malo všetko vypuknúť. Bol pozvaný sám starosta, miestna tlač, všetci obyvatelia domova dôchodcov i celý personál s permanentne neprívetivou sestrou Alice. Len hlavný aktér – sám oslávenec, nemal v pláne zúčastniť sa. 

Týtmo začal jeho mesačný „poznávací“ zájazd po celom Švédsku. Spolu s novými priateľmi, ktorých po ceste stretáva a s tajomným kufríkom, ktorý ani nie je jeho, ale mnohí ľudia, dokonca i polícia majú o neho veľký záujem..

Svojou bezstarostnosťou a priateľskou povahou ohuruje mnohých a preto nemá problém nadväzovať priateľstvá. Spomína na svoj až neuveriteľne a záhadne dlhý život, ktorý prežil. Málo kto sa môže popýšiť tým, že bol na večeri s budúcim prezidentom Trumanom, viezol sa v aute s bývalým ministerským predsedom Churchillom, plavil sa na lodi s manželkou Čankajška Sung Mej-ling. Aktívne sa zúčastnil občianskej vojny, vývoja atómovej bomby v Los Alamos, čínskej občianskej vojny a dokonca i zdolával Himaláje a mnoho iných zážitkov, nie vždy pozitívnych, ktoré si my nechceme, ani nevieme predstaviť na vlastnej koži. Hlavného hrdinu románu síce politika ani v najmenšom nezaujíma, ale aj napriek tomu môžeme vidieť, že počas minulého storočia sa podieľal a ovplyvnil mnoho udalostí vo svete.. Sto rokov Allan ochromoval a zneisťoval svet len tým, že bol. A teraz je konečne voľný.

Autor Jonas Jonasson v rozhovore priznal, že pri písaní románu bol vo veľkej miere ovplyvnený vojakom Švejkom od Jaroslava Haška.

„Rozhodne ma ovplyvnil Švejk. Keď na neho príde, nemôžete iste povedať, či to bol najhlúpejší človek prvej svetovej vojny, alebo či bol jediný, kto rozumel, o čo vtedy išlo. To isté sa dá povedať o Allanovi“.

                                                - Jonas Jonasson -

Ukážka z knihy: Storočný starček , ktorý vyliezol z okna a zmizol

Pondelok 2. mája 2005

ALLAN KARLSSON STÁL a váhal v záhone sirôtok, ktorý sa ťahal popri bočnej strane domova dôchodcov. Mal hnedé sako s hne­dými nohavicami a na nohách hnedé papuče. Nebol nijaký ma­nekýn, ale to asi málokto v jeho veku. Bol na úteku z vlastnej na- rodeninovej oslavy, a to sa tiež málokedy stáva v takom veku, minimálne preto, že sa málokto takého veku dožije.

Allan uvažoval, či sa má obťažovať vliezť naspäť cez okno, aby si vzal klobúk a topánky, ale keď zistil, že peňaženka je na svojom mieste vo vnútornom vrecku saka, uspokojil sa. Okrem toho sa už niekoľkokrát potvrdilo, že sestra Alice má šiesty zmysel (nech si ukryl fľašku kdekoľvek, vždy ju našla), a možno teraz pôjde okolo a zacíti, že sa deje niečo čudné.

Lepšie je odísť, kým je čas, pomyslel si Allan a s praskajúcimi kolenami vykročil zo záhonu. Pokiaľ si dobre pamätal, v peňa­ženke mal ušetrených zopár stoviek, a to bolo fajn, pretože strániť sa ľudí nebude určite lacné.

Pootočil hlavu a pozrel na domov dôchodcov, o ktorom si doteraz myslel, že to bude jeho posledný príbytok na tejto zemi. A v duchu si povedal, že umrieť môže aj niekedy inokedy a niekde inde.

Storočný starček sa vydal na cestu vo svojich cikacích papučiach (volajú sa tak preto, že postarší páni pri cikám zriedka trafia ďalej ako na topánky). Najskôr prešiel cez park, potom pozdĺž otvore­ného priestranstva, kde sa občas, v inak tak pokojnom mestečku, konáva trh. Po niekoľkých sto metroch zašiel za miestny hrdý stredoveký kostol a sadol si na lavičku pri niekoľkých náhrobných kameňoch, aby dal odpočinúť kolenám. Zbožnosť miestnych ľudí nebola veľká, a tak Allan mohol rátať s tým, že tu ho nechajú na pokoji. Irónia bola, že si sadol oproti náhrobnému kameňu akéhosi Henninga Algotssona, ktorý sa narodil v tom istom roku ako Allan. Rozdiel medzi nimi bol aj v tom, že Henning vydýchol na­posledy už pred šesťdesiatjeden rokmi.

Keby mal Allan inú náturu, možno by špekuloval, na čo asi tak mohol Henning zomrieť ako tridsaťdeväťročný. No Allan sa nemiešal do cudzích vecí, nie, keď sa tomu dalo vyhnúť, a to sa väčšinou dalo.

Namiesto toho si pomyslel, že asi nebolo správne sedieť v domove a že by pokojne mohol zomrieť ďaleko od všetkého. Pretože hoci ho bolelo celé telo, bolo oveľa zaujímavejšie a po­učnejšie utekať pred sestrou Alice, než meravo ležať dva metre pod zemou.

Nato sa oslávenec zdvihol, vzoprel sa na boľavých kolenách, rozlúčil sa s Henningom Algotssonom a pokračoval v slabo na­plánovanom úteku.

Kráčal na juh krížom cez cintorín, kým sa mu do cesty ne­postavil kamenný múrik. Mal sotva meter, ale Allan bol sto­ročný starček, nie skokan do výšky. Na druhej strane čakala malmkôpinská autobusová stanica a starec si až teraz uvedomil, že práve tam ho vetché nohy nesú. Raz, pred mnohými rokmi, prešiel Allan Himaláje. To bolo ťažké. Zamyslel sa, keď tam tak stál pred poslednou prekážkou, ktorá ho delila od autobu­sovej stanice. Zamýšľal sa tak intenzívne, až sa mu múrik pred očami začal scvrkávať. A keď bol úplne najnižší, Allan ho pre­liezol, napriek veku a kolenám.