Jurova starká je ufrflaná zošúverená babizňa, ktorá má vo zvyku nielen jedávať odporné veci, ale sa aj odporne správa k svojmu vnukovi. Keď to už Juro s ňou nemôže vydržať, rozhodne sa, že tú jej mrzutosť navždy vylieči. Namieša jej veľmi zvláštnu medicínu, ktorá je rovnako odpudzujúca ako ona sama, a ktorá má… šokujúci účinok!

Príbeh o smelom chlapcovi, vyrozprávaný s poriadnou dávkou dahlovského čierneho humoru, skvelo dopĺňajú vtipné ilustrácie Quentina Blaka.

Ilustroval Quentin Blake.

Ukážka z knihy Jakub a obrovská broskyňa

Stará mama sa hrbila v kresle pri okne. Ako Juro prechádzal izbou smerom k nej, hrozivým pohľadom sledovala každý jeho krok.

„Ideš neskoro!“ vyštekla.

„Nie je neskoro, starká.“

„Neprerušuj ma v strede vety!“ kričala.

„Ale ty si dokončila vetu, starká.“

„To si celý ty!“ vrieskala. „Už ma zase prerušuješ a hádaš sa. Si naozaj otravný. Koľko je hodín?“

„Je presne jedenásť hodín, starká.“

„Klameš ako vždy. Už toľko netáraj a daj mi môj liek. Najprv potras fľašu. Potom ho nalej na lyžičku. A pekne doplna.“

„Zhltneš všetko naraz?“ spýtal sa chlapec. „Alebo to budeš pomaly chlípať?“

„Do toho, čo ja robím, ti vôbec nič nie je,“ povedala starena. „Tak naplň už tú lyžičku!“

Keď Juro vyťahoval korkovú zátku a začal hnedú masu pomaly nalievať na lyžičku, nemohol si nespomenúť, aké bláznivé a úžasné prísady tá šialená vec obsahuje – penu na holenie, odstraňovač chlpov, balzam proti lupinám, prací prášok do automatických práčok, psí púder proti blchám, krém na topánky, čierne korenie, chren a všetko to ostatné, no a, samozrejme, aj silné lieky pre zvieratá a prášky a tekutiny … a hnedú farbu.

„Poriadne otvor ústa, starká,“ vravel, „dám ti liek.“

Stará baba otvorila malé vráskavé ústa, za ktorými sa vystrčili odporné žlté zuby.

„Tááák, výborne!“ zvolal Juro. „Prehltni to!“ Lyžičku jej strčil hlboko do úst a celý obsah jej pekne vylial dolu hrdlom. Potom odstúpil o krok dozadu, aby videl, čo sa bude diať. 

A stálo to za to.

„Úúúúú!“ zrevala stará mama, vystrelila zo stoličky a zasvišťala vo vzduchu. Presne ako keby jej niekto zaviedol cez sedadlo stoličky elektrický kábel a zapojil ho do elektriky. Vystrelila ako šašo na strunke … a nevrátila sa späť … zostala tam … visieť asi pol metra vo vzduchu … stále v sediacej polohe … stŕpnutá … zamrznutá … roztrasená … oči vypúlené … vlasy dupkom.

„Čo sa deje, starká?“ opýtal sa Juro slušne. „Je ti niečo?“

Starena visela vo vzduchu a nezmohla sa na slovo.

Šok, ktorý jej Jurov zázračný liek spôsobil, musel byť hrozitánsky.

Človek by si myslel, že zhltla horúci kutáč, keď tak vyletela hore.

Potom – žuch, dopadla naspäť do kresla. 

„Zavolaj hasičov!“ vrieskala. „Horí mi brucho!“

„To je len ten liek, starká,“ chlácholil ju vnuk. „Je dobrý, silný.“

„Horí!“ vrešťala starena. „V suteréne horí! Prineste vedrá! Chopte sa hadíc! Robte niečo! Rýchlo!“

„Upokoj sa, starká!“ tíšil ju Juro. No keď videl, ako sa starkej z úst a nosných dierok valí dym, naľakal sa. Z nosa jej stúpali oblaky čierneho dymu a vznášali sa po izbe.

„Bože, ty naozaj horíš!“ zvolal Juro.

„Jasné, že horím!“ kričala starena. „Uškvarím sa na oškvarok! Zhorím do tla!“

Juro bežal do kuchyne po džbán vody. „Otvor ústa, starká!“ zvolal. Cez ten dym ju skoro nevidel, ale podarilo sa mu naliať jej do hrdla džbán plný vody. Z útrob stareninho brucha sa ozvalo syčanie, asi také, ako keď pod prúdom studenej vody podržíte horúcu panvicu. Stará baba sa vzopäla, otriasla sa, odfrkla si. Zabublala a zalapala po dychu. Tryskali z nej gejzíry vody. A dym sa vytratil.

„Oheň je preč!“ vyhlásil hrdo Juro. „Už to bude dobré, starká.“

„Dobré?!“ vykríkla. „Akože dobré? V bruchu mám jojo! V žalúdku mám hady! A v zadku petardy!“ Začala na kresle nadskakovať hore-dolu. Očividne jej nebolo do smiechu. 

„Uvidíš, že ten liek ti pomôže, starká.“ upokojoval ju Juro.

„Pomôže?! Mne pomôže?! Zabije ma!“

Potom sa začala nadúvať.

Puchla!

Nafukovala sa ako balón.