Románom Rybie krv pokračuje Jiří Hájíček vo svojej línii vidieckych próz (poviedkový súbor Drevený nôž, romány Zlodeji zelených koní a Selský baroko) a zavádza nás tentoraz na juhočeský vidiek prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.

Po pätnástich rokoch strávených v cudzine sa Hana v roku 2008 vracia do polozatopené dedinky na brehu Vltavy, kde vyrastala, chcela sa vydať a byť učiteľkou v tunajšej jednotřídce. Ale všetko je inak - na vyľudnené návsi stojí sama. Má však odvahu pozrieť sa späť, má odhodlanie pýtať sa samej seba aj ľudí, ktorí pre ňu kedysi veľa znamenali. Človek po štyridsiatke si chce urobiť poriadok sám v sebe, uzavrieť konečne staré záležitosti a bolesti, hovorí Hana, keď sa po dlhých rokoch stretáva s otcom, bratom a kamarátkami z detstva