Anna zo zeleného domu
od Lucy Maud Montgomeryová z vydavateľstva Slovenské pedagogické nakladatelstvo - M 2011
Anna zo zeleného domu
od Lucy Maud Montgomeryová z vydavateľstva Slovenské pedagogické nakladatelstvo - M 2011
Autor: | Lucy Maud Montgomeryová |
Vydavateľstvo: | Slovenské pedagogické nakladatelstvo - M |
Rok vydania: | 2011 |
Rok poslednej dotlače: | jún, 2014 |
EAN: | 9788010020683 |
ISBN: | 978-80-10-02068-3 |
Počet strán: | 304 |
Typ tovaru: | Pevná väzba bez prebalu, lesklá |
Jazyk: | slovenský |
Rozmery: | 130x200 mm |
Edícia: | Klasické příběhy |
Žáner: | Beletria pre mlad |
Formát: | A5 |
Vydanie: | 12 |
Viac o knihe Anna zo zeleného domu (Lucy Maud Montgomeryová)
Kniha Anna zo zeleného domu prináša veselé i smutné príbehy siroty Anny, ktorú si adoptujú dvaja prostí vidiečania - súrodenci Marilla a Matej Cuthbertovci.
Temperamentná Anna s bohatou fantáziou a predstavivosťou spôsobí Marille a Matejovi spočiatku veľa starostí svojimi neuvedomelými výčinmi, no napokon majú z nej radosť, ich život dostane nový zmysel a čoskoro si ho už bez Anny ani nevedia predstaviť.
Spisovateľka v celom rade týchto kníh naplno rozvinula svoj rozprávačský talent, fantáziu, zmysel pre humor, a tak sa Anna stáva hrdinkou všedných i nevšedných príbehov, odohrávajúcich sa na Ostrove princa Eduarda v prostredí nádhernej prírody.
Ukážka z knihy: Anna zo zeleného domu
„Tak teda počuj, Marilla. Ja ti zasa vravím, že je to od vás praobyčajná pochabosť že je to riskantné a nič viac. Vecí neviete, koho dostanete do domu. Prijímate cudzie dieťa do domu a do rodiny, a neviete o ňom celkom nič; neviete, čo sa v ňom skrýva, akú má povahu, z akých rodičov pochádza a čo sa napokon z neho vykľuje. Veď len pred týždňom som čítala v novinách, ako istý gazda so ženou, bolo to kdesi v západnej časti ostrova, si vzali chlapca zo sirotinca a on im v noci podpálil dom - a podpálil ho náročky, Marilla. Takmer ich upiekol v posteli na oškvarky. A viem o ďalšom prípade. v ktorom adoptovaný chlapec píjal vajíčka - a nie a nie ho od toho odučiť. Keby ste sa boli so mnou poradili - ale kdeže, to ty neurobíš, Marilla - bola by som vás varovala, aby ste si. preboha, také niečo vyhodili z hlavy, tak veru.“
Táto Jóbova útecha Marillu zrejme ani neurazila, ani ne- poplašila. Plietla pokojne ďalej.
„Nepopieram, že je čosi na tom. čo hovoríš, Radiel. Sama som sa toho trochu obávala. Ale Matej si nedal povedať. Keď som videla čo a ako. povolila som. Matej si málokedy dačo zaumieni, takže keď sa to už raz stane, pokladám si za povinnosť ustúpiť. Že je to riskantné? Nuž riskantné je takmer všetko, čo sa na tomto svete robí. Riskantné je mať aj vlastné deti, keď sa to lak vezme nevydaria sa vždy. A potom, Nové Škótsko je celkom blízko nášho ostrova. To nie je tak, ako keby sme lu> brali dakde z Anglicka alebo zo Spojených štátov. Nemôže byť veľký rozdiel medzi ním a nami.“
„Dúfam, že to dobre dopadne,“ povedala pochybovačné pani Rachel. „Lenže potom nepovedz, že som ťa nevarovala, keď ti podpáli Zelený dom alebo nasype strychnín do studne. Počula som, že sa taký prípad stal v New Brunswicku. Vyparatilo to dieťa zo sirotinca a celá rodina zomrela v ukrutných bolestiach. Lenže v tom prípade to bolo dievča.“
..Nuž my si neberieme dievča,“ poznamenala Marilla, akoby otravovanie studní patrilo iba medzi ženské vlohy a od chlapca by niečo také nevystalo. „Ani na um by mi neprišlo pokúsiť sa o výchovu dievčaťa. Čudujem sa pani Spencero- vej, že sa na niečo také podobrala. Ale ona je už taká; nedbala by adoptovať celý sirotinec, ak si to raz vezme do hlavy.“
Pani Rachel by hádam i bola ostala, kým príde Matej domov so svojou adoptovanou sirotou. Keď však uvážila, že sa nevráti skôr než o dve hodiny, rozhodla sa zájsť na návršie k Róbertovi Bellovi a tam rozpovedať túto novinku. Istotne vyvolá senzáciu, akej niet široko-ďaleko, a pani Rachel náramne rada vyvolávala senzácie. Pobrala sa teda preč. Maril- le sa trochu odľahčilo, lebo pesimizmus pani Rachel začal aj v nej prebúdzať dávne pochybnosti a obavy.
„Nuž teda, v mene všetkého, čo bolo alebo čo bude!“ zvolala pani Rachel, keď opát bezpečne kráčala po chodníku. „Iste sa mi sníva. Ale ľutujem to drobča, naozaj ho ľutujem. Matej a Marilla nemajú o deťoch ani potuchy a iste budú očakávať od neho viac rozumu a rozvážnosti ako od vlastného deda, ak nejakého deda dakedy mali, o čom pochybujem. Ani si to neviem dobre predstaviť-decko v Zelenom dome. Nikdy tam decko nebolo, lebo Matej a Marilla boli už dospelí. keď postavili nový dom. Ba keď sa človek nad tým zamyslí, ktovie, či tí dvaja boli dakedy deťmi. Ani za svet by som nechcela byť v koži takej siroty. Veľmi ho ľutujem, chúďa, naozaj ľutujem.“
Srdce pani Rachel prekypovalo novými dojmami, nuž ich zverovala šípovým kríkom. Ale jej súcit by bol býval ešte hlbší a dôkladnejší, keby bola mohla zazrieť dieťa, čo v tej istej chvíli trpezlivo čakalo na zastávke Bright River.