Dnes je ľahšie predstaviť si koniec sveta než koniec kapitalizmu. Túto vetu treba chápať v jej doslovnom význame. Po roku 1989 sa kapitalizmus vyhlásil za jediný realistický politicko-ekonomický systém. Väčšina mladých ľudí dnes už dokonca ani nepociťuje absenciu alternatív voči kapitalizmu ako nejaký problém alebo otázku, a to napriek tomu, že práve mladí ľudia, zrodení do "neideologického" postmoderného veku bez pamäte a bez budúcnosti, sú chorobnosti súčasného sveta paralyzovaní najviac. Nemohúcnosť, neschopnosť sa sústrediť, strata dlhodobej perspektívy, ktorú nahrádza permanentný bezcieľne "bezprostrednosť", totálny konformizmus maskovaný ilúzií voľby a voľnosti, to sú len niektoré dôsledky ideológia, ktorá dnes triumfuje práve preto, že sa tvári neideologicky a že vystupuje ako štít, ktorý nás pred všetkými "nebezpečnými" ideológiami a utópiou údajne chráni.