Kniha je bezprostredným svedectvo Heinricha Harrera (narodený roku 1912) o rokoch strávených v Tibete. V roku 1939 bol členom horolezeckej expedície na Nanga Parbat a krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny bol internovaný v britskom zajateckom tábore blízko Karáčí, z ktorého sa mu podarilo utiecť. Dlhé mesiace putoval o hlade ľadovými pustinami, až po mnohých dobrodružstvách dorazil do Lhasy. Tým sa mu splnil celoživotný sen, ocitol sa v Tibete, tajomnom horskom štátu v klinu Himaláje. Postupne sa dokázal naučiť žiť v krajine ovládanej zvláštne symbiózou cirkevnej a svetskej moci a preniknúť do zložitého filozoficko-teologického systému, v ktorom si kláštory, hlavné centrá moci, uchovávali vplyv na súkromný aj verejný život. Jeho pôsobenie v Lhase bolo pre samotnú krajinu veľkým prínosom: zveľadil a rozšíril potálské záhrady, zaviedol v Lhase elektrinu, postavil priehradu a hlavne zoznamoval mladého dalajlámu, ktorého priateľom a radcom sa stal, so západným svetom. V roku 1983 sa do Lhasy znovu vrátil.