Pátranie po stopách dejín sa rovnako ako u topoľových predchádzajúcich próz aj v tejto novele preplieta sa surreálnu-karnevalovými dejom. Lakonicky rozprávaný príbeh je archeológiou hrôzy, vrstvu za vrstvou odkrýva území novšie európskej minulosti. Vo chvíli, keď umierajú poslednej príslušníci generácie, ktorá to všetko ešte zažila, Topol ukazuje, ako ich potomkovia bojujú o uchovanie príbehov násilia, ktoré chápu ako posledný kotvu autenticity - a troskotají v súkolí komercie, muzealizace a politiky. Topoľ sa obdivuhodným spôsobom darí nebyť ani jednoznačný, ani nehádzať všetky hodnoty na postmodernej smetisko dejín. Na svojej ceste k masovým hrobom európskeho Východu sa z rôznych strán približuje k eticky nejednoznačným otázkam a otriasa tak akoby mimovoľne as jemnou iróniou zdanlivo stabilným základom nášho historického sebavnímania.