Bernhardova novela Na výšinách vyšla knižne prvýkrát v roku 1989, ale autor ju začal písať už v roku 1957, a patrí teda k jeho najranejšom prózám, resp. textom na pomedzí poézie a prózy. Ide o rozsiahly roztrieštenú útvar, ktorý mal byť pravdepodobne súčasťou väčšieho románového celku. Napriek tomu je táto novela uzavretým a samostatným textom, ktorý obsahuje pre autora charakteristická témy, ako napr potreba tvoriť a zároveň nemožnosť tvoriť, všadeprítomná tragikomičnost, rovnako ako štylistické prvky a rozprávací techniky, ktorými sa vyznačuje Bernhardovo vrcholné tvorivé obdobie. Novela má zároveň výrazné autobiografické črty. Dvadsaťosemročný autor tu v skratke vyslovuje všetko, čo sa ho bytostne dotýkalo a čím trpel ako opustený mladý muž po ťažkom pľúcnym ochorenie, z ktorého vyviazol takmer len zázrakom.