Boris Vian (1920-1959) toho za svoj nedlhý život stihol veľa. Brilantne absolvoval techniku ​​ako inžinier hutníctva a potom sa v rokoch 1943-46 nudil vo Francúzskom normalizačnom ústave. To len posilnilo jeho bytostný anarchizmus a odpor k byrokracii. A tak svet priateľov, hudby, recesie, provokácií a mystifikáciou svojej mladosti nachádza a spoluvytvára aj v Paríži. Stáva sa jednou z výrazných postáv intelektuálnej štvrte Saint-Germain-des-Prés, pôsobí ako jazzový trubkár, referuje o jazzu v časopisoch, stýka sa s filozofmi a literátmi od Sartra po Ionesco, ale na existencionalistickou vieru neprestúpil. Najradšej má Alfreda Jarryho a roku 1952 sa stáva členom Patafyzického kolégia. Maľuje, spieva a hlavne píše, píše básne, šansóny, prózu i divadlo. Píše aj pre film a dokonca operu. Zostáva ironický, cynický, ľahko dekadentný, provokácie a mystifikácie stále patrí medzi jeho zbrane, ktorými bráni zdravý rozum a úprimný cit. Budovatelia ríše (1957) sú toho dokladom.