Dvanásťročný Callum Hunt odmalička vie, že ak by sa niekedy zaplietol s mágiou, znamenalo by to preňho smrteľné nebezpečenstvo. Keď dostane pozvánku na vstupnú „železnú“ skúšku do magistéria, tajomnej čarodejníckej školy, rozhodne sa za každú cenu neuspieť. Lenže majster Rufus si ho napriek tomu vyberie za učňa. A tak chlapec prichádza do školy v podzemných jaskyniach, na miesto s magickou, ale aj zlovestnou históriou a neistou budúcnosťou. Žiakov tu učia čarovať a je to celkom zábavné, lenže zároveň ich pripravujú na to, že raz možno budú musieť zachraňovať svet pred Nepriateľom smrti. Call sa prvý raz v živote necíti ako čudák a dokonca verí, že si v magistériu nájde priateľov. Lenže železná skúška je iba začiatok a to najťažšie ho ešte len čaká.Železná skúška je prvá kniha z celosvetovo úspešnej série Magistérium.

Z anglického originálu The Iron Trial (Scholastic Press, an imprintof Scholastic Inc., New York 2014) preložil Michal Jedinák.

Ukážka z knihy: Železná skúška

Call hľadel na žltnúce stromy za oknom a pripomínal si, čo vie o magistériu. Keď mu otec prvýkrát rozprával o majstroch a o spôsobe, akým si vyberajú učňov, posadil ho do veľkého koženého kresla v pracovni. Chlapec mal po bitke obviazaný lakeť, rozbitú peru a nemal najmenšiu náladu počúvať ho. A vyľakala ho aj otcova vážna tvár. Prehovoril, akoby sa Callovi chystal oznámiť, že má nejakú strašnú chorobu. Napokon sa ukázalo, že mágia nemá od choroby ďaleko.

Kým otec rečnil, Call sa chúlil v kresle. Už si zvykol, že doňho zabŕdajú - deti si mysleli, že pre krivú nohu je ľahký terč. Zvyčajne ich rýchlo presvedčil, že sa mýlia, lenže v ten deň ho po ceste zo školy za prístreškom neďaleko preliezačiek obkľúčila skupinka starších chalanov. Strkali doňho a urážali ho dobre známymi nadávkami. Callum sa naučil, že keď vystrčí zuby, väčšina deciek mu dá pokoj, preto sa rozohnal na najvyššieho útočníka. To bola prvá chyba. Onedlho ležal na zemi, jeden chalan mu sedel na kolenách a druhý ho udieral do tváre. Chceli, aby sa im ospravedlnil a povedal, že je chromý šašo.

„Prepáčte, že som taký skvelý, vy chudáci," vyhlásil Call a hneď nato sa mu zatmilo pred očami.

V bezvedomí nebol dlho, lebo keď oči opäť otvoril, ešte zazrel chalanov na úteku. Perfektné, že jeho štipľavá odpoveď tak dobre zafungovala.

„Len utekajte!" posadil sa.

Keď sa poobzeral, zistil, že betónové ihrisko popraskalo. Od hojdačiek až k prístrešku sa tiahla dlhá trhlina, ktorá malú budovu rozdelila na dve časti.

Call ležal v ceste čomusi, čo vyzeralo ako malé zemetrasenie. 

Myslel si, že nič úžasnejšie sa mu v živote neprihodilo, lenže otec s ním nesúhlasil.

„Mágia prechádza z rodičov na potomkov," povedal synovi. „Nie každý ju zdedí, ale zdá sa, že ty ju v sebe máš. Veľmi ma to mrzí, Call."

„Takže to zemetrasenie som spôsobil ja?" Call bol napoly celý bez seba od šťastia a napoly ho obchádzala hrôza, ale radosť postupne víťazila. Pery sa mu skrúcali do úsmevu a prinútil sa ich vyrovnať. „Tak sa používa mágia?"

„Čarodejníci využívajú prírodné elementy - oheň, vodu, zem, vzduch a dokonca aj prázdnotu, ktorá je zdrojom najhrozivejšej mágie - mágie chaosu. Čarami sa dá dosiahnuť všeličo, napríklad aj rozdeliť zem, ako sa to podarilo tebe," otec sám pre seba prikývol. „Na začiatku sprevádzajú mágiu veľmi intenzívne pocity. Je to surová moc, ale na magické schopnosti má veľký vplyv rovnováha. Človek musí dlho študovať, aby mal rovnakú moc ako čerstvo prebudený mág. Mladí čarodejníci svoju silu ešte nevedia ovládať. Ale ty proti nej musíš za každú cenu bojovať, Call. A nikdy viac ju nesmieš znova použiť, inak ťa mágovia odvlečú do svojich tunelov."

„Tam majú školu?" opýtal sa Call. „Magistérium je pod zemou?"

Otec sa zachmúril: „Hlboko pod zemou, kde ho nik nevy-pátra. Nie je tam svetlo ani okná. Magistérium je labyrint. V jaskyniach by si sa ľahko stratil aj zomrel, a nikto by si to nevšimol."

Call si oblizol suché pery. „Ale ty si predsa tiež čarodejník."

„Mágiu som nepoužil od smrti tvojej matky a nemám v úmysle niečo na tom meniť."

„Naozaj bola mama v tuneloch?" Chlapec by o nej rád počul čo najviac. Veľa mu toho po nej nezostalo - iba niekoľko zožltnutých fotografií v starom fotoalbume. Je na nich pekná žena s havraními vlasmi, aké má aj on, a očami neurčitej farby. Call však vedel, že otcovi nemôže klásť priveľa otázok, lebo ten o mame rozpráva iba vtedy, keď sa tomu nedá vyhnúť.

„Áno, bola," odvetil otec. „A mágia ju napokon aj zabila. Keď idú čarodejníci do vojny, čo je dosť často, nezaujíma ich, kto pri tom príde o život. Aj preto by si na seba nemal pútať pozornosť."

V tú noc sa Call prebudil s výkrikom. Snívalo sa mu, že ho uväznili do podzemia a zhora sa naňho sype hlina, akoby ho zaživa pochovávali. Hoci sa bránil a zmietal, nemohol sa nadýchnuť. Neskôr mal sen, v ktorom unikal pred dymovým netvorom s očami hrajúcimi tisíckami zlovestných farieb, no pre chromú nohu nebol dosť rýchly. Vliekol ju za sebou ako čosi neživé, až kým sa napokon nezvalil na zem. Na krku cítil netvorov horúci dych.

Jeho rovesníci sa báli tmy, príšer pod posteľou, zombií a vrahov s obrovskými sekerami. Callovi naháňali strach mágovia a ešte väčšmi ho desilo, že je jedným z nich.

A teraz je na ceste za nimi. Stretne sa s ľuďmi, pre ktorých zomrela jeho mama, a otec sa takmer nikdy nesmeje, nemá žiadnych priateľov a celé dni opravuje v garáži prerobenej na dielňu otlčený nábytok, autá a šperky. Človek nemusí byť génius, aby mu došlo, prečo je otec posadnutý opravovaním zničených vecí.

Prefrčali okolo tabule, ktorá ich vítala vo Virgínii. Vyzeralo to tam rovnako ako v Severnej Karolíne. Call nevedel, čo si má predstavovať, lebo za hranice štátu sa dostal iba zriedka. Mimo Asheville chodili väčšinou iba na burzu so starožitnosťami, kde otec vymieňal súčiastky do veteránov a iné nudnosti. Chlapec sa zatiaľ ponevieral medzi horami zájdeného striebra, zbierkami bejzbalových kartičiek v plastových obaloch a čudnými vypreparovanými hlavami jakov.

Napadlo mu, že ak skúšku nepokazí, na burzu sa možno už nikdy nedostane. Zovrelo mu žalúdok a po chrbte mu prebehol mráz. V hlave si opakoval plán, ktorý doňho vtĺkal otec: Úplne si vyprázdni myseľ. Urob opak toho, čo od teba chcú tie netvory. Alebo sa namiesto svojho testu sústreď na cudzí.

Zhlboka vydýchol. Otcova nervozita sa prenášala aj naňho. Všetko dobre dopadne. Zbabrať test je hračka.

Auto odbočilo z hlavnej cesty na úzku vedľajšiu. Na značke videl iba symbol lietadla, pod ktorým stálo: LETISKO JE Z DÔVODU REKONŠTRUKCIE ZATVORENÉ.

„Kam ideme?" opýtal sa. „Letíme niekam?"

„Dúfam, že nie," zamrmlal otec. Cesta sa nečakane zmenila z asfaltovej na poľnú. Auto skákalo hore-dolu, Call sa musel chytiť dverí, aby si neudrel hlavu o strechu. Rolls-royce nebol stavaný na poľné cesty.

Vtom sa cesta rozšírila a stromy rozostúpili. Ocitli sa na rozľahlej rovnej ploche. Uprostred stál obrovský hangár z vlnitého plechu a pred ním parkovala dobrá stovka automobilov - od otlčených pikapov až po sedany nablýskané ako ich Phantom, ibaže oveľa novšie. Rodičia s deťmi približne v Callovom veku sa ponáhľali k hangáru.

„Zdá sa, že meškáme," poznamenal chlapec.

„To je dobre," odvetil otec s pochmúrnym potešením. Zaparkoval rolls-royce, vystúpil a naznačil synovi, aby šiel za ním. Calla potešilo, že zabudol na barly. Bol horúci deň a slnko sa mu zozadu opieralo do sivého trička. Spotené dlane si utrel do džínsov. Kráčali cez parkovisko k veľkému čiernemu vchodu do hangáru.