Svet, ako ho poznáme dnes, sa stal neobývateľným.

Jediným útočiskom pre tých,  ktorým sa podarilo prežiť, sa stalo obrovské, viac ako  100 poschodové podzemné silo. Ľudia sa tu rodia, žijú a pracujú, aby sa po smrti stali výživou pre rastliny na farmách. Pohyb po sile je možný iba po točitom schodisku, mnohí obyvatelia sa preto od svojho rodiska za celý život nevzdialia viac než niekoľko poschodí. Platia tu prísne pravidlá, pôrodnosť podlieha kontrole, iná ako oficiálne schválená láska je neprípustná. Naoko spravodlivá spoločnosť je v skutočnosti rozdelená podľa úloh vykonávaných pre silo aj podľa spoločenského postavenia, ktoré s hĺbkou klesá. Výhľad na zem sprostredkúvajú kamery a veľké obrazovky, no rozprávať či dokonca snívať o povrchu je zakázané. Trestom je, paradoxne, vyhnanstvo na vytúžený povrch zeme, z ktorého niet návratu. Súčasťou trestu je čistenie kamier. Ale prečo z doterajších odsúdencov ani jeden neodmietol vykonať túto povinnosť? Posledná pevnosť je cyklus na seba nadväzujúcich príbehov. Sleduje osudy viacerých postáv a ich úsilie dopátrať sa pravdy o sile a zámeroch tajomného IT oddelenia, ktoré má v tejto uzavretej spoločnosti podozrivo výnimočné postavenie.

Anglický originál Wool (Simon & Schuster, New York 2013) preložil Michal Jedinák.Verše preložila Jana Kantorová-Báliková.

Ukážka z knihy Silo:

Aj keď zajtra tam vonku zomriem, bude to vykúpenie, pomy­slel si bez štipky ľútosti.

„Už som príliš dlho starostkou," prehovorila Jahnsová.

Holston na ňu pozrel. Vráskavými rukami zvierala chladné oceľové mreže.

„Nemáme listiny, ktoré by sa zmieňovali o našich začiatkoch. Chýbajú nám svedectvá z obdobia pred povstaním pred pol­druha storočím, no podľa dostupných záznamov ešte nijaký sta­rosta neposlal na povrch toľko čističov ako ja."

„Mrzí ma, že vám to sťažujem," sucho odvetil Holston.

„Chcem tým iba povedať, že mi je to ľúto."

Šerif prešiel rukou po veľkej obrazovke.

„Zato zajtra si čistý západ slnka pozriete medzi prvými, však?" Protivil sa mu vlastný tón. Nezožieralo ho, že zajtra umrie, alebo bude žiť čertvieakým životom, gniavila ho trpkosť nad Allisoniným osudom. Aj keď to už bolo dávno, aj teraz si bol istý, že nevyhnutný tok udalostí v minulosti sa dal zvrátiť. „Zajtrajší výhľad sa vám istotne bude páčiť," povedal skôr pre seba než pre starostku.

„Ste nespravodlivý/ zachmúrila sa Jahnsová. „Zákon je zákon. Vedeli ste, že ho porušujete."

Holston sklopil zrak. Na chvíľu zavládlo ticho. Prvá ho pre­rušila starostka.

„Doteraz ste ani raz nepohrozili, že si nesplníte povinnosť. Niektorí kompetentní sú znepokojení, obávajú sa, že kamery nevyčistíte."

Šerif sa zasmial a pokrútil hlavou. „Keby som povedal, že to neurobím, cítili bv sa lepšie?"

„Každý, kto sa ocitne v cele, sa vzpiera, no napokon kamery vyčistí. Zvykli sme si na to."

„Allison sa tiež nevyhrážala," pripomenul jej, hoci vedel, ako to myslí. Aj on bol presvedčený, že jeho manželka šošovky ne­vyčistí. No teraz sa domnieval, že chápe, čím prechádzala, keď sedela na tej istej lavici ako teraz on. Nešlo iba o kamery. Väč­šinu ľudí cesta do izolačnej celv zaskočila, neboli pripravení na také rýchle zavŕšenie svojho osudu. Lenže Allison, a teraz aj Holston, to prežívali inak. Pre nich nebolo dôležité, či si splnia povinnosť; prišli dobrovoľne, do cely ich dohnala hlboko ukrý­vaná túžba. Spaľovala ich zvedavosť. Úžas zo sveta na povrchu nespútaného projekciou na nástenných obrazovkách.

„Urobíte to, alebo nie?" opýtala sa Jahnsová netrpezlivo, ale v hlase mala zúfalstvo.

Holston pokrčil plecami. „Sama ste povedali, že každý to urobí. Musí to mať nejaký dôvod, nemyslíte?"...